Príbeh sa venuje osudom fotografa Martina Martinčeka, bývalého advokáta, ktorý po strate celej rodiny počas tragickej nehody v roku 1945, a neskôr po nútenom vysťahovaní z Bratislavy komunistickým režimom, našiel útechu a vyjadrenie svojej bolesti v umení fotografie. Jeho fotografie starých ľudí, prírody a abstraktných detailov odrážajú snahu vyrovnať sa s hlbokým osobným smútkom, pričom umenie pre neho predstavovalo spôsob dialógu so stratenými blízkymi. Vznik Martinčeka ako fotografa zásadne ovplyvnila jeho manželka, kubistická maliarka Ester Šimerová, ktorá ho podnietila k tvorbe a pomohla mu nájsť nový zmysel života.

Projekt zároveň odhaľuje paralelu medzi osudmi Martina Martinčeka a Ester Šimerovej, ktorá tiež prežila vlastnú tragédiu – smrť jej prvého manžela počas druhej svetovej vojny. Dokument prostredníctvom rozprávania Ester Šimerovej skúma, ako môže umenie fungovať ako spôsob liečenia alebo úteku pred bolestnou realitou. V centre pozornosti stojí ich vzájomný vzťah, ktorý bol nielen príbehom lásky, ale aj zrkadlením vzájomných tragédií a spoločného úsilia pretvoriť utrpenie na umelecké gesto.

Cieľom dokumentárneho projektu nie je vytvoriť životopisný film, ale skôr reflexívne dielo, ktoré sa snaží odhaliť skrytý význam a emocionálnu silu Martinčekových fotografií a Šimerovej obrazov. Zábery budú kombinovať historické materiály s dnešnými scénami, a umožnia divákom hlbšie pochopiť ich umeleckú tvorbu ako spôsob vzdoru voči nepriazni doby a prejav hlbokej, hoci často skrytej, ľudskosti.